Skryté formy nekvalitného fungovania rodín
27. 4. 2012
Skryté formy nekvalitného fungovania rodín
Hidden Forms of Low-quality Functioning of Families
Jiří Sedlák, Margit Musilová, Lucie Máderová
Abstrakt: Domáce násilie je celosvetovým problémom. V ČR sa vyskytuje v jednej tretine rodín. Je jednou z hlavných príčin málo kvalitného súžitia ich členov. Praktické opatrenia doteraz používané sú len čiastkovým riešením. Hlavné nedostatky sa týkajú absencie jednotného riadenia zo strany štátu, diagnostikovania príčin, a tiež následkov (absencia kazuistík, rôznorodosť metód, nejednotná registrácia). Terapia a prevencia je v zárodkoch.
Formou individuálneho rozprávania experimentátori zisťovali u šiestich obetí, ktorých konkrétnych násilných akcií, zo 103 možných, sa domáci násilník voči obeti dopúšťal. Frekvencia ich výskytu označovala obeť na sedembodovej škále od občasného až po každodennú frekvenciu výskytu. Skúmalo sa, ako často sa ich dopúšťal. Trvanie obeť označovala na sedembodovej škále, od krátkodobého trvania až po trinásťročné a dlhšie. V druhej časti, so 78 položkami, obeť konkretizovala následky agresivity, a to aj ich častosť, aj ich dĺžku trvania. V obidvoch prípadoch sa činy a ich dôsledky týkali oblasti fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej.
Výsledky potvrdili predpoklad, že sa v praxi sleduje len masívne fyzické poškodenie obetí. Psychické býva uvádzané výnimočne a len ako sprievodné. Pri súdnych jednaniach sa v dôkazových materiáloch takmer neobjavujú. Sociálne a ekonomické následky týrania sa pri našich súdoch skoro vôbec nehodnotia. Prieskumom sme doložili, ktoré z príznakov prežívajú obete domáceho násilia ako najzávažnejšie. Výsledky poslúžia ako podklad pre presnejšiu registráciu činov i dôsledkov domáceho násilia, pre psychológov ako podnet k presnej registrácii násilia pomocou kazuistík.
Kľúčové slová: násilie, domáce násilie, týranie, kazuistiky, príčiny, následky, psychoterapia.
Abstract: Domestic violence is a world-wide problem. In the CR it occurs in one-third of all families. It is one of the main causes of life together of low quality of its members. Hitherto practical measures are a partly solution. The main drawbacks concern above all the absence of the uniform control on the part of the state, diagnosing the causes and also the consequences (absence of casuistry, heterogeneous methods, and also a non-uniform registration. Therapy and prevention are at the onset.
In the form of individual doscussions the experimenters found in six victims what actual violent actions out of 103 possible the domestic bully committed against the victim. The frequency of the occurrence was marked by the victim within a seven-point scale from occasional to everyday frekvency. It was also found how often he committed them. The victim also stated the duration of the actual violence on the seven-point scale, from a short-time to thirteen-year one or longer. In the second part with 78 items the victim concretised the consequences of aggressiveness, both their frequency and the length of duration. In both causes the acts and their consequences soncerned the physical, psychical, social and economic and sexual spheres.
The results confirmed the assumption that in practice only the massive physical impairment of the victims is monitored. Psychic impairment is stated only exceptionally and only as accompanying. In the actions oof materials. Social and economic consequences of manhandling are almost never evaluated in our courts. By our investigation we documented whitch of the symptoms the victims of domestic violence experience as the most serious. The results can serve as a basis for a more accurate registration of acts and consequences of domestic violence, for psychologists as an impetus for exact registration of violence by means casuistry.
Úvod
Domov má byť miestom istoty. Má byť miestom pevných vzťahov jednotlivých členov rodiny, ochranným obalom, pokiaľ dobre funguje. Ale v dnešnej dobe nie je samozrejmosťou žiť v kľudnej rodine, v ktorej je zaručená bezpečnosť. Ale rovnako nie je ľahké byť rodičom a kľudne, rozumovo riešiť rodinné problémy. Pred ôsmymi rokmi sa začali u nás podrobnejšie sledovať a analyzovať príčiny a dôsledky domáceho násilia na ženách a na deťoch v celom rade poradní a v inštitúciách. Týmto fenoménom sa začali viacej zaoberať odborníci a najkrikľavejšie prípady sa zásluhou masmédií dostali na povrch. Tiež sa s nimi bližšie zoznámila široká verejnosť. V každej rodine dochádza k riešeniu rôznych problémov. Pritom nevyhnutne vznikajú drobné nezhody, strety názorov, dochádza ku konfliktom a ich násilnému riešeniu. Domáce násilie sa v Českej republike týka v priemere asi jednej tretiny rodín. Ide o veľmi citlivý problém. Rôzne prieskumy a z nich vychádzajúce závery a štatistické údaje sú neúprosné a informujú o tom, že sa v českých rodinách približne v tretine prípadov pri riešení problémových situácií vyskytujú násilné spôsoby riešenia, ktoré boli nazvané domácim násilím. Bez zveličovania je možné hovoriť o tom, že v niektorých našich rodinách “vládne kult násilia.” V televízii môžeme každý deň sledovať množstvo príkladov.
Konflikty sú bežnou súčasťou rodinného i partnerského života. Záleží však na tom, či ide o nezhody, alebo spory, či o rozličné názory na riešenie tej istej situácie, alebo či ide o také rozpory, ktoré sú neriešiteľné. Ich riešenie môže mať buď emocionálne východiská, agresívne obojstranné alebo jednostranné formy. Spory sa zďaleka nie vždy vyznačujú vyhranenými nepriateľskými postojmi. Pokiaľ sa pri komunikácii použije hneď v zárodku racionálna forma, nezhody nenarastajú a čoskoro zavládne kľud a pohoda. Pokiaľ prevládne emocionálne riešenie, nastúpia výčitky, hrozby, vydieranie, donucovanie, potom napätie silnie a dochádza k agresii. Zo psychológov sa systematicky venuje otázkam domáceho násilia len málo jedincov.
Násilníci a ich obete
U násilníkov sme sa stretávali s prevládajúcim typom autokratického štýlu jednania, ktorým vnútia druhým svoje názory, svoje riešenie problému pomocou násilia. Roztáčajú nekonečný kolobeh násilia, nekonečné reťazce násilných činov. Žijú a chovajú sa podľa svojich tvrdých pravidiel. Trpia pocitom nadvlády a moci. Dôsledky vlastného jednania ich nezaujímajú. Odreagovávajú si svoje frustrácie, a keď svoju obeť nenávidia, akoby sa zahlcovali, a potom pociťujú potrebu vybiť sa na obeti. Svoju obeť škandalizujú. Svoje predstavy premietnu do skutočnosti a veria tomu. Agresor svoju obeť spôsobom jemu vlastným miluje. Ale je to láska agresora, ktorý nadraďuje právo vlastnej osoby nad práva obete. Nedbá na to, že nik nemá právo druhému vnútiť svoju vôľu silou. Činy niektorých
násilníkov boli pod vplyvom alkoholu. Môžeme od alkoholika očakávať dajaké zábrany? Niekoľkokrát sme sa stretli so šokujúcou naivitou násilníka, ktorý na súde vytýkal obeti, že od neho odišla a že ho nepožiadala o dovolenie. On nie len s jej odchodom nesúhlasil, ale žiadal súd, aby donútil obeť vrátiť sa k nemu. Pri pohľade zvonka pôsobí násilník celkom normálne. Predvádza na verejnosti svoju druhú tvár. Chová sa ako milý spoločník, doma ako násilník. Rozpoznáva škodlivosť svojich činov, ale nedokáže ich ovládnuť.
Obete nie sú obrnené proti násiliu. Bezmocnosť obetí sme často diagnostikovali.
Mnohým z nich nepomôže ani sociálny pracovník, ani polícia, ani poradca, ani súdy, ktoré potrestajú len minimálny počet násilníkov. Nie je jednoduché súdiť človeka, aj keď je to násilník. Týraná osoba má podľa novely trestného zákona § 215a konanie agresora prežívať ako ťažké príkorie, násilie, vydieranie alebo zneužívanie, vyhrážanie, nútenie k ponižujúcim úsluhám alebo k činnostiam, ktoré týranú osobu neúmerne psychicky zaťažujú. Avšak o tom podať nevyvrátiteľné dôkazy je pre obeť veľmi zložité. Tu vidíme nezastupiteľnú úlohu odborných psychológov. Obeť potrebuje istotu, ktorú jej páchateľ nemôže poskytnúť. Stabilné sociálne vzťahy sú pre obeť rozhodujúce. Obeť potrebuje, aby bola akceptovaná, a to trvalo. Potrebuje stále bezpečie, stále a bezpečné prostredie, určitú voľnosť prejavu, voľnosť pohybu.
Náš prieskum
Zvíťaziť v “boji” s domácimi násilníkmi môžeme len vtedy, keď dokonale poznáme
nielen násilníkov, ale i obete, a tiež okolnosti, pri ktorých k domácemu násiliu najčastejšie dochádza. Bez podrobnej odbornej analýzy nemôžeme toto dosiahnuť. Poznať domáce násilie pomôže odvážny a premyslený analytický výskum. V súčasnej dobe ideme “cestou malých krokov”. Cieľom je trvalo zlepšovať šancu na úspech. Ide o aplikáciu vo svete známej metódy “KAIZEN,” najčastejšie používanej pri rozvoji inovácií, s úmyslom dosiahnuť trvalé zlepšenie výkonu i čiastkovými zlepšeniami. Toto zlepšenie sa nakoniec premietne do veľkého počtu riešení a do zvýšenia celkového výkonu (O. Schwarz, 2005).
Podľa súčasných poznatkov domáce násilie môžeme do istej miery utlmiť pomocou poradenskej činnosti, ktorú poskytujú veľmi dobrí poradca. Ide však len o čiastočné riešenie následkov domáceho násilia.
Obeť často plačúc vypovie o svojich starostiach, potom vypočuje dané poučenie, dozvie sa niečo o svojich právach, dostane kvalifikované rady a návody, ako sa chovať, čo podniknúť, na koho sa ešte obrátiť. Predpokladá sa pritom, že keď sa obeť v poradni zverí so svojimi problémami, miera jej utrpenia je o polovičku menšia, ako predtým. Obeť odchádza z poradne s úsmevom. Ďalšie obranné činnosti však zostávajú na nej. A predsa sa situácia pozvoľna mení k lepšiemu. Pracovníci z tejto oblasti si vyslúžili u verejnosti uznanie. Odborníci v poradniach vykonávajú veľmi záslužnú prácu pri pomoci obetiam. V mnohých prípadoch sa sústreďujú na aplikáciu psychoterapie alebo metód jej blízkych a na rady z hľadiska práva. Záznamy o aktoch násilníkov a o príznakoch u obetí sú kusé, chýba im možnosť porovnávania a následnej analýzy.
Jednotná metóda k rozpoznaniu domáceho násilia nebola zatiaľ vypracovaná. Bráni tomu skutočnosť, že neexistuje jednotná definícia domáceho násilia. Vedie to k rozdielnemu chápaniu problému z hľadiska jeho foriem, intenzity a aktérov, t. j. ku stanoveniu profilu príčin u agresorov a následkov u obetí. Systematizácia príznakov u obetí sa v odbornej psychologickej literatúre vyskytuje zriedkavo (sr. M. Šedivá, 2005, s. 8; J. Sedlák, 2003, s. 104-106).
Pri hodnotení súčasnej situácie v Českej republike sme vychádzali z toho, že nová skutková podstata zahrňuje v § 215a len “domáce násilie,” ktoré tvorí špecifický znak tohto trestného činu. Označuje takých páchateľov, ktorí týrajú iné osoby. Páchajú ho na osobách blízkych, ktoré žijú s nimi v spoločnej domácnosti alebo v dome, či sú s nimi v ekonomických nebo sociálnych vzťahoch. Tým je daná ich vzájomná závislosť, pretože sú medzi nimi vytvorené zvláštne vzťahy.
Urobili sme podrobnú komparáciu, t. j. porovnanie hlavných znakov domáceho násilia ako sú uvedené v “Informácii pre pacientov ako obetí domáceho násilia,” ktorú vydalo v Prahe Ministerstvo zdravotníctva ČR a Bílý kruh bezpečí koncom roku 2004.
Posledných osem rokov sme veľmi podrobne sledovali celkom 19 prípadov. Aktivity domácich násilníkov boli rozličné. Trestný zákon uznáva a sudcovia trestajú okolo 18 konkrétnych činov násilníkov, ktoré vyústili do fyzickej oblasti a súčasne sa premietli do psychiky obetí. Našli sme 58 ďalších príznakov, ktoré sú podľa nášho názoru záväzné.
V psychickej oblasti je to zložitejšie. Súd berie do úvahy psychické násilie, ktoré sa premieta do duševnej oblasti len vtedy, keď je táto psychická forma násilia sprevádzaná aj fyzickým násilím. Vydieranie obeti v tiesni alebo pri závislosti obeti je trestne postihované. Ale okrem vydierania existuje celý rad ďalších činov, ktoré súdy môžu, ale nemusia hodnotiť ako trestné činy. Zistili sme najmenej 57 ďalších.
Sociálna oblasť má svoje špecifiká. Súdy uznávajú ako trestné činy únos a
obmedzovanie osobnej slobody. Behom poradenskej činnosti sme odhalili ďalších najmenej 55 možných činov a príznakov sociálneho typu, ktoré sa premietajú do psychickej, a tiež do sociálnej sféry. Šesť faktorov, ktoré sme v praxi diagnostikovali, sa v rámci súdneho posudzovania domáceho násilia, pokiaľ vieme, nevyskytovalo.
Skonštruovali sme dva dotazníky. Prvý z nich bol zameraný na profiláciu násilných činov a zahrňoval 103 položiek. Druhý bol zoznamom následkov a mal 78 položiek. Predpokladali sme, že sa všetky uvedené príznaky u konkrétnej obeti nevyskytnú alebo vyskytnú v najrôznejších kombináciách, takže sa dajú začleniť do viacero oblastí naraz. Metódu sme v praxi overili u šiestich dospelých obetí domáceho násilia. Obetí sme sa pýtali, ktoré z možných agresií na nich násilník uplatňoval, ako často, a tiež čas trvania. Ostatné otázky sa týkali výskytu príznakov vo fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej oblasti a opäť častosť i čas trvania. Výpovede zaznamenávali sami autori prieskumu.
Výsledky prieskumu
Výsledky analýzy potvrdili naše predpoklady, že sa síce v praxi masívne fyzické
poškodzovanie vyskytuje u obetí, ale že nie je tak časté, ako uvádzajú bežne takmer všetky novinové a televízne správy. V telesnej oblasti obetí sa vyskytovali veľmi často príznaky, ktorých vzťah k násiliu uniká pozornosti okolia i odborníkov. Na jednej strane to bola triaška celého tela alebo rúk či nôh, ďalej pohybový nekľud, nevoľnosť, bolesti brucha, poruchy spánku, desivé sny, zvýšená potivosť, hučanie v ušiach, migréna, strach z fyzického napadania, z násilného obmedzovania pohybu, a na strane druhej, pohybová aktivita obetí, ako napr. tendencia k deštruktivite, odchody či úteky od agresora. Zo strany násilníkov prispievalo k prežívaniu stresu obetí to, keď obete bili dlaňou, päsťou, keď ich fackovali, strkali do nich až ich zvalili, triasli s obeťou, násilne ich vyhadzovali z izby, z bytu, z domu, zabraňovali v užívaní miestnosti apod.
Psychické následky podľa našich prieskumov neboli ani zďaleka sprevádzajúce, ale ich frekvenčný výskyt a následky v psychike obetí hral u postihnutých v ich prežívaní podstatnú rolu. V psychickej oblasti sme zistili poruchy pamäti, pozornosti, vnútorné napätie, zvýšenú emocionálnu labilitu, a tiež zraniteľnosť, bezradnosť, stratu pocitu bezpečia, neistotu, predtuchu, “že sa čosi stane.” Psychické týranie zosilňoval stály nadmerný až neznesiteľný rev násilníka, spojený s ohováraním, vyhrážaním, napadnutím obete, niekoľkohodinovými “výsluchmi.”
To isté môžeme uviesť pri dôsledkoch násilia, ktoré sa premietali do sociálnej a
ekonomickej oblasti obetí. Príznaky v sociálnej oblasti sa nám zdali buď ako pasívne prežívanie, alebo ako obranné aktivity obetí. Patrili sem záchvaty strachu zo sociálneho týrania, negativizmus, aj “psia oddanosť“, podriaďovanie sa násilnostiam, ospravedlnenia až ochranárske tendencie voči násilníkovi a voči deťom. Neboli vzácnosťou ťažké stresy z ohovárania a vydierania pred deťmi a aj na verejnosti, zo zákazu stýkať sa s rodinou, priateľmi, nakupovať, variť deťom, vyhadzovanie z bytu pred deťmi a za následnej asistencie polície pred deťmi, opakované výmeny zámkov v byte, v izbách, žiarlivé scény pred deťmi. Niektoré obete prešli do aktivity a vyhrážali zverejnením násilia, ohlásili akcie agresora susedom, priateľom, na políciu, sociálnemu pracovníkovi, v poradni Bieleho kruhu bezpečia, na Fonde ohrozených detí. Ojedinele sme sa stretli s umiestením obete do Domova pre matky s deťmi v tiesni, do Krízového centra pre deti.
Prenos násilia z ekonomickej oblasti do psychiky a sociálnej sféry obetí bol vyvolaný častými krádežami peňazí, vecí obete, odcudzením výživného, stálou kontrolou majetku obete, predajom ich osobných vecí. Vo všetkých prípadoch násilník obete uvádzal do stavu núdze.
Pri posudzovaní následkov agresií by sa malo vziať do úvahy a zaznamenávať pred všetkým nielen častosť násilia, jeho trvanie a intenzita prežívania u obetí, nielen konkrétne
činy a konkrétne následky. Tak isto aj kazuistiky. To sa nedeje. Sme presvedčení, že existujú príznaky, podľa ktorých môže nielen pedagóg, psychológ, lekár, ale napríklad aj mamka, stará mama, príbuzný či sused poznať, či došlo k týraniu, a taký prípad hlásiť príslušnej inštitúcii.
Spolupráca odborníkov
Objektívne podklady pre vyšetrovanie domáceho násilia až existujú. Pokiaľ sa násilie objavuje za zavretými dverami v akejkoľvek podobe, napr. niekoľko rokov, zosilňuje sa, má oscilujúci priebeh, uplatňuje sa sila voči druhému, prekonáva sa odpor druhého násilím, poškodzuje sa fyzický, duševný alebo sociálny stav druhého, u obete je prítomné dlhodobé emocionálne vzrušenie a vnútorná tenzia i negatívne prežívanie a neistota, nemožnosť uspokojovať niektoré základné potreby či aktívne konať, v takýchto prípadoch ide o domáce násilie. Tieto poznatky je treba uviesť do praxe (sr. Sedlák, 2004). Ukázali sme, že sú problémy s definíciou a s diagnózou tohto javu. Ešte väčšie problémy sú so spoluprácou odborníkov. Žiadna vedecká disciplína nemá šancu sama o sebe byť úspešným základom pre obmedzovanie či pre riešenie problémov domáceho násilia. Nedajú sa zničiť ani zmenou životného štýlu, ani zmenou sociálnych zručností obetí, ani zmenou chovania násilníkov. Riešenie zlyháva kvôli celému radu dôvodov. Jednak je to roztrieštená diskoordinácia právnej úpravy, nedostatočne vymedzená zodpovednosť a povinnosti jednotlivých prvkov štátnej
správy i neštátnych organizácií, nedostatočné materiálne a technické zabezpečenie, nízka úroveň nielen riadiacej, ale aj organizačnej práce, nedostatočná sociologická, psychologická a právna pripravenosť na úseku sociálno-právnej ochrany detí, dorastu i vzrostlých osôb, aj na úseku odbornej starostlivosti pracovníkov azylových zariadení.
Prevádzaný systém sa nedá vytvoriť inak, než prostredníctvom štátu. Pri riešení by mala platiť zásada zladiť úsilie štátnych orgánov, vedeckých organizácií so špecialistami jednotlivých odborov, s neštátnymi a cirkevnými organizáciami, zhromažďovať usvedčujúce materiály, podrobne ich analyzovať a vyvodzovať príslušne závery a praktické opatrenia.
Bohužiaľ, spolupráca je mizivá a len občasná. Neexistuje previazanosť medzi
odbormi a inštitúciami, ktoré nie sú informované o príznakoch, ktoré vznikajú u obetí v oblasti fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej (sr. J. Sedlák, 2004, s. 22, 26 - 28).
Pri interpretácii príznakov ako následkov domáceho násilia sa autori len sporadicky zmieňujú o stresových reakciách obetí (sr. J. Sedlák, 2002, s. 14). Neexistuje ich centrálna evidencia. Registrujú ich odborníci rôznych odborov, takže síce poskytujú rôzne pohľady, ktoré sa však ťažko porovnávajú, pretože majú rozdielnu metodiku a odlišnú terminológiu.
Orgány činné v trestnom konaní neexistujú mimo spoločnosť. Ich činnosť preto odráža stav spoločnosti, postavenie i práva občanov a predovšetkým úroveň právneho vedomia. Profesné zlyhania nie sú ojedinelé. Máme desaťtisíce policajtov, na desaťtisíce sudcov (J. Keller, 2004). Polícia i súdy sa zaoberajú násilníkmi len v kritických a vyhranených prípadoch. Právnici postupujú podľa platných predpisov a zákonov, psychologické príznaky hodnotia len ako podozrenie z psychického týrania a nie ako dôkaz.
Na zahájenie trestného stíhania väčšinou sa ani nepomyslí. V teréne pracujú desaťtitisíce sociálnych pracovníkov. V súčasnej dobe vidíme ich činnosť vzhľadom k domácemu násiliu ako najslabší článok. Sociálni pracovníci sa riešeniu vyhýbajú. Väčšinu úkonov, ktoré by mali robiť, nemajú vo svojej kompetencii. Ich povinnosťou je síce hlásiť i len podozrenie z týrania, ale takýto prípad sa v ČR dosial nestal. Policajti, právnici, sudcovia, sociálni pracovníci nepoznajú skutočný stav veci v psychickej a sociálnej oblasti obetí. Máme stovkytisíc vychovávateľov (podľa niektorých prameňov až okolo 400.000 osôb).
Máme niekoľko tisíc psychológov (podľa odhadu okolo 4.000 osôb). Väčšina z nich nejaví dostatočný záujem o riešenie nazrálých problémov domáceho násilia. Pokiaľ sa s ním stretávajú, príznaky síce zaznamenajú, ale ďalej sa nimi nezaoberajú a ich vzťah k domácemu násiliu nehodnotia. Pokiaľ vieme, metóda kazuistiky, a tiež anamnestická metóda, prípadne ďalšie psychologické metódy k charakteristike obetí alebo násilníkov, a tiež zaznamenávanie príčin a následkov domáceho násilia je výnimkou. Dôvodom je prácnosť, a tiež absencia finančnej podpory výskumníkom. Rozšíriť a prehĺbiť pomoc obetiam je dnes možné len na základe odbornej analýzy konkrétnych prípadov, t. j. ich zmapovania, ich klasifikácie a zovšeobecneniu (J. Sedlák, 2004). Psychické symptómy sú veľmi rôznorodé. Bývajú sprievodným javom a sú veľmi rafinované zo strany páchateľa. Pretože sa veľmi obtiažne dokazujú, väčšinou chýbajú priami svedkovia, zostáva skoro vo všetkých prípadoch buď nepostrehnuteľné, alebo skryté a nie je obvykle zaznamenané vôbec.
Zamestnanci štátnych orgánov aj neštátnych organizácií o týchto problémoch mnoho nevedia. Existuje len malý zlomok úradných, presných, serióznych odborných záznamov, lebo nepoznajú ani príčiny, ani priebehovú stránku, ani dôsledky, ktoré sa premietajú do telesných, psychických a sociálnych príznakov, a i keď o nich vedia, tak ich nezaznamenávajú. V poslednej dobe sa situácia predsa len mení k lepšiemu. V mnohých smeroch to vyzerá nádejne. Rad pracovníkov, ktorí sa problémom domáceho násilia venovali, si vybudovali uznanie veľkej časti našej verejnosti. Interdisciplinárna spolupráca sa začína rozvíjať zásluhou Bílého kruhu bezpečí. Ako príklad môže slúžiť Ostravský projekt, ktorý sa prakticky realizuje od roku 2002 (M. Šedivá, 2005) a zaviedol sa aj v Brne (I. Krásková, 2005).
Záver
Prípady domáceho násilia sú modelovým prípadom po stránke dôkazovej. Nestojí proti sebe tvrdenie proti tvrdeniu, ale na jednej strane existujú vecné i právne revelantné skutočnosti, na ich základe sa dá vec posúdiť. Na druhej strane sú tvrdenia násilníkov, ktoré nie sú podložené a reprezentujú len snahu oslabiť relevantné skutočnosti, i keď ich nemôžu vyvrátiť. Tvrdenie násilníkov, i keď na to nemajú dôkazy, máva v praxi bohužiaľ dosť veľkú váhu. Pritom tu ide okrem posúdenia miery poškodenia obete i o mieru zážitku obete.
Poradenskou činnosťou sa nedá násilie odstrániť, ale len utlmiť, i keď je vykonávaná veľmi zdatnými a školenými poradcami. Ani v prvom, ani v druhom prípade sa nedotýkajú príčiny vzniku tohto javu, a keď, tak len nepriamo. Predchádzať domácemu násiliu efektívne nemôžu ani vládne, ani nevládne organizácie. Súčasné metódy poradní a používané psychoterapeutické metódy nevedú k odstráneniu nebezpečných činností domácich násilníkov. Prispievajú len k ukľudneniu obete a k dočasnému utlmeniu ich stresových reakcií. Absencia všeobecne uznávaného presného vymedzenia termínu domáceho násilia prispieva spolu s limitmi českého súčasného právneho prostredia k obtiažnemu praktickému komplexnému opatreniu.
Pokusom účinne “bojovať” proti domácemu násiliu je realizácia medziodborovej spolupráce od roku 2002 v Ostrave. V spolupráci s pražským centrom a s Alianciou proti domácemu násiliu bol konkrétny projekt realizovaný v praxi. V roku 2005 sa i v Brne začala organizovať prevádzanosť organizácií (M. Šedivá, 2005). Záleží na evidencii prípadov, na školeniach pracovníkov, aby sa zjednotili metodické postupy a informovala sa spoločnosť. Opatrenia, ktoré by prispievali ku zlepšeniu situácie na úseku domáceho násilia, by mali zodpovedať spoločenskej závažnosti problému, pretože sa týkajú prevažne trvalých následkov v ďalšom vývine osobnosti, t. j. v psychike obetí. Úloha prevencie je viditeľne podceňovaná. Nielen vo výchovných aktivitách rodiny, ale i v školských a mimoškolských zariadeniach.
Zoznam bibliografických odkazov:
1. JURKOVÁ, B. 2005. Závažná trestná činnost často začíná domácím násilím. Zpravodaj BKB, roč. 14, č. 2, s. 25 - 26.
2. KARÁSKOVÁ, I. 2005. Domácí násilí: Policie šetří desítky případů. Nejhorší domácí tyrani jsou primitivní alkoholici. MFD, roč. 16, č. 168, s. C 1, C 2, 20. 7. 2005.
3. KELLER, J. 2004. Průzkum českou mládež nepochválil. Právo, roč. 14, č. 128, s. 1 a 6, 2. 6. 2004.
4. MÁDEROVÁ, L. 2005. Projevy domácího násilí. Brno : Obchodní akademie a Vyšší odborná škola sociální. Diplomová práce.
5. SEDLÁK, J. 2004. Aktivity při řešení domácího násilí. Pedagogická orientace, č. 1, s. 22 - 29.
6. SEDLÁK, J. 2002. Domácí násilí stále rafinovanější. Univerzitas, č. 4, s. 9 - 14.
7. SEDLÁK, J. 2004. Posuzování následků domácího násilí. In XXI. Psychologické dny “Svět žen a svět mužů. Polarita a vzájemné obohacování.” Sborník. Olomouc 9. - 11. 9. 2004.
8. SEDLÁK, J. 2003. Sociálně právní ochrana dětí v praxi, psychologické problémy domácího násilí. Násilí na dětech. In “Násilí nezná hranice, ale zanechává stopy”. Sborník z 2. národní a 1. středoevropské konference konané pod záštitou veřejného ochránce práv. Praha : Humanitas - profes, s. 91 - 96.
9. SEDLÁK, J. 2002. Stresy, asertivita a sexuální zneužívání zdravotně postižených. In Sborník Ochrana zdravotně postižených před sexuálním zneužitím. Praha : SZdP v ČR, s. 13 - 19.
10. SEDLÁK, J. 2003. Zátěže a stresy při domácím násilí. In Psychologické dny 2002. “Kořeny a vykoženění”. Sborník. Olomouc : Psychologický ústav AVČR v spolupráci s Českomoravskou psychologickou společností a Katedrou psychologie Filozofické fakulty UP v Olomouci, s. 102 - 108.
11. SCHWARZ, O. 2005. Věda, inovace, marketing. HaNo, roč. 15, 10. 8. 2005, s. IV (10).
12. SCHWARZ, O., ŠEDIVÁ, M. 2005. Ostravský projekt ověřil možnosti interdisciplinární spolupráce. Zpravodaj BKB, roč. 14, č. 2, s. 3 - 10.
13. SCHWARZ, O., ŠEDIVÁ, M., VYHLÍDALOVÁ, P. 2005. Hlasy obětí a tváře násilníků. Zkušenosti s domácím násilím získané na DONA lince. Zpravodaj BKB, roč. 14, č. 2, s. 18 - 24.
Kontakt:
Doc. PhDr. Jiří SEDLÁK, DrSc. PhDr. Margit MUSILOVÁ,
Klíny 59 664 31 Česká u Brna
615 00 Brno 664 31 Česká u Brna
Česká republika
Lucie MÁDEROVÁ
Gruzínska 13
625 00 Brno
Česká republika
„Psychosociálne a zdravotné aspekty nekvality života“
Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou Prešov 2006
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář