Skryté formy nekvalitného fungovania rodín
Skryté formy nekvalitného fungovania rodín
Doc. PhDr. Jiří Sedlák, DrSc., PhDr. Margit Musilová, Lucie Máderová
Hidden Forms of Family Function of Low Quality.
Domestic violence is a world-wide problem. In the CR it occurs in one-third of all families. It is one of the main causes of life together of low quality of its members. Hitherto practical measures are a partly solution. The main drawbacks concern above all the absence of the uniform control on the part of the state, diagnosing the causes and also the consequences (absence of casuistry, heterogeneous methods, and also a non-uniform registration. Therapy and prevention are at the onset.
In the form of individual doscussions the experimenters found in six victims what actual violent actions out of 103 possible the domestic bully committed against the victim. The frequency of the occurrence was marked by the victim within a seven-point scale from occasional to everyday frekvency. It was also found how often he committed them. The victim also stated the duration of the actual violence on the seven-point scale, from a short-time to thirteen-year one or longer. In the second part with 78 items the victim concretised the consequences of aggressiveness, both their frequency and the length of duration. In both causes the acts and their consequences soncerned the physical, psychical, social and economic and sexual spheres.
The results confirmed the assumption that in practice only the massive physical impairment of the victims is monitored. Psychic impairment is stated only exceptionally and only as accompanying. In the actions in court it does almost not appear in the proof materials. Social and economic consequences of manhandling are almost never evaluated in our courts. By our investigation we documented whitch of the symptoms the victims of domestic violence experience as the most serious. The results can serve as a basis for a more accurate registration of acts and consequences of domestic violence, for psychologists as an impetus for exact registration of violence by means casuistry.
Domáce násilie je celosvetovým problémom. V ČR sa vyskytuje v jednej tretine rodín. Je jednou z hlavných príčin málo kvalitného súžitia ich členov. Praktické opatrenia doteraz používané sú len čiastkovým riešením. Hlavné nedostatky sa týkajú absencie jednotného riadenia zo strany štátu, diagnostikovaniu príčin a tiež následkov (absencia kazuistik, roznodosť metód, nejednotná registrácia). Terapia a prevencia je v zárodkov.
Formou individuálneho rozprávania experimentátori zisťovali u šiestich obetí, ktorých konkrétnych násilných akciách sa domáci násilník voči obeti dopúšťal zo 103 možných. Frekvencia ich výskytu označovala obeť na siedembodovej škále od občasného až po každodennú frekvenciu výskytu. Skúmalo sa ak často sa ich dopúšťal. Trvanie obeť označovala na siedmibodovej škále, od krátkodobého trvania až po trinácťročné a delšie. Vo druhej čiasti o 78 položkách obeť konkretizovala následky agresivity, a to i ich častotu i ich délku trvania. V obidvoch prípadoch sa činy a ich dôsledky týkali oblasti fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej.
Výsledky potvrdili predpoklad, že sa v praxi sleduje len masívne fyzické poškodenie obeti. Psychické býva uvádzané výjimočne a len ako doprovovádzané. Pri súdnych jednaniach sa v dôkazových materiáloch takmer neobejvujú. Sociálne a ekonomické následky týrania sa pri našich súdoch skoro vôbec nehodnotia. Prieskumom sme doložili, ktoré z príznakov prežívajú obete domáceho násilia ako najzáväznejšie. Výsledky poslúžia ako podklad pre presnejšiu registráciu činov i dôsledkov domáceho násilia, pre psychológov ako podnet k presnej registrácii násilia pomocou kazuistik.
Kľúčová slová
Násilie. Domáce násilie. Týranie. Kazuistiky. Príčiny. Následky. Psychoterapia.
Úvod
Domov má byť miestom istoty. Má byť miestom pevných vzťahov jednotlivých členov rodiny, ochranným obalom, pokiaľ dobre funguje. Ale v dnešnej dobe nie je samozrejmosťou žiť v kľudnej rodine, v ktorej je zaručená bezpečnosť. Ale rovnako nie je ľahké byť rodičom a kľudne, rozumovo riešiť rodinné problémy. Pred osmami rokmi sa začali u nás podrobnejšie sledovať a analyzovať príčiny a dôsledky domáceho násilia na ženách a na deťoch v celej rade poradien a v inštitúciách. Týmto fenoménom sa začali viacej zaoberať odborníci a najkrikľavejšie prípady sa zásluhou masmédií dostali na povrch. Tiež sa s nimi bližšie zoznámila široká verejnosť. V každej rodine dochádza k riešeniu rôznych problémov. Pri tom nevyhnutne vznikajú drobné nezhody, strety názorov, dochádza ku konfliktom a ich násilnému riešeniu. Domáce násilie sa v Českej republike týka v priemere asi jednej tretiny rodin. Ide o veľmi citlivý problém. Rozne prieskumy a z nich vychádzajúce závery a štatistické údaje sú neúprosné a informujú o tom, že sa v českých rodinách približne v tretine prípadov pri riešenie problémových situácií vyskytujú násilné zposoby riešenia, ktoré boli nazvané domácim násilím. Bez zveličovania je možné hovoriť o tom, že v niektorých našich rodinách “vládne kult násilia.” V televízii môžeme každý deň sledovať množstvo príkladov.
Konflikty sú bežnou súčasťou rodinného i partnerského života. Záleží však na tom, či ide o nezhody alebo spory, či o rozličné názory na riešenie tej istej situácie alebo či ide o také rozpory, ktoré sú neriešiteľné. Ich riešenie môže mať buď emocionálne východiská, agresívne obojstranné alebo jednostranné formy. Spory sa zďaleka nie vždy vyznačujú vyhranenými nepriateľskými postojmi. Pokiaľ sa pri komunikácii použije hneď v zárodku racionálna forma, nezhody nenarastajú a čoskoro zavládne kľud a pohoda. Pokiaľ prevládne emocionálne riešenie, nastúpia výčitky, hrozby, vydieranie, donucovanie, potom napätie silnie a dochádza k agresii. Zo psychológov sa systematicky venuje otázkam domáceho násilia len málo jedincov.
Násilníci a ich obete
U násilníkov sme sa stretávali s prevládajúcom typom autokratického štýlu jednania, ktorým vnútia druhým svoje názory, svoje riešenie problému pomocou násilia. Roztáčajú nekonečný kolobeh násilia, nekonečné reťazce násilných činov. Žijú a chovajú sa podľa svojich tvrdých pravidiel. Trpí pocitom nadvlády a moci. Dôsledky vlastného jednania ich nezaujímajú. Odreagovávajú si svoje frustrácie a keď svoju obeť nenávidia, akoby sa zahlcovali a potom pociťujú potrebu vybiť sa na obeti. Svoju obeť škandalizujú. Svoje predstavy premietnu do skutočnosti a veria tomu. Agresor svoju obeť spôsobom jemu vlastným miluje. Ale je to láska agresora, ktorý nadraďuje právo vlastnej osoby nad právami obete. Nedbá na to, že nik nemá právo druhému vnútiť svoju volu silou. Činy niektorých násilníkov boli pod vlivom alkoholu. Môžeme od alkoholika očakávať dajaké zábrany ? Niekoľkokrát sme sa stretli so šokujúcou naivitou násilníka, ktorý u súdu vytýkal obeti, že od neho odišla a že ho nepožiadala o dovolenie. On nie len s jej odchodom nesúhlasil, ale žiadal súd, aby donútil obeť vrátiť sa k nemu. Pri pohľadu z vonka, pôsobí násilník celkom normálne. Predvádza na verejnosti svoju druhú tvár. Chová sa ako milý spoločník, doma ako násilník. Rozpoznáva škodlivosť svojich činov, ale nedokáže ich ovládnuť.
Obeti nie sú obrnené proti násiliu. Bezmocnosť obetí sme často diagnostikovali. Mnohým z nich nepomôže ani sociálny pracovník, ani polícia, ani poradca, ani súdy, ktoré potrestajú len minimálny počet násilníkov. Nie je jednoduché súdiť človeka, aj keď je to násilník. Týraná osoba má podľa novely trestného zákona § 215a konanie agresora prežívať ako ťažké príkorie, násilie, vydíranie alebo zneužívanie, vyhrožovanie, nútenie k ponižujúcim úsluhám, alebo k činnosťam, ktoré týraný osobu neúmerne psychicky zaťažujú. Avšak o tom podať nevyvrátitelné dôkazy je pre obeť veľmi zložité. Tu vidíme nezastupitelnú úlohu odborných psychológov. Obeť potrebuje istotu, ktorú jej páchateľ nemôže poskytnúť. Stabilné sociálne vzťahy sú pre obeť rozhodujúce. Obeť potrebuje, aby bola akceptovaná, a to trvalo. Potrebuje stále bezpečie, stále a bezpečné prostredie, určitou voľnosť prejavu, voľnosť pohybu.
Náš prieskum
Zvíťaziť v “boji” s domácimi násilníkmi môžeme len vtedy, keď dokonale poznáme nielen násilníky, ale i obete a tiež okolnosti, pri ktorých k domácemu násiliu najčastejšie dochádza. Bez podrobnej odbornej analýze nemôžeme toho dosiahnuť. Poznať domáce násilie pomôže odvážny a premyslený analytický výskum. V súčasnej dobe ideme “cestou malých krokov”. Cieľom je trvalo zlepšovať šancu na úspech. Ide o aplikáciu vo svete známej metódy “KAIZEN,” najčastejšie používané pri rozvoji inovácií, s úmyslom dosiahnuť trvalého zlepšovania výkonu i dielčími zlepšenými. Toto zlepšenie sa nakoniec premítne do veľkého počtu riešení a do zvýšeniu celkového výkonu (O. Schwarz 2005).
Podľa súčasných poznatkov domáce násilie môžeme do istej miery utlmiť pomocou poradenskej činnosti, ktorú poskytujú veľmi dobrí poradca. Ide však len o čiastočné riešenie následkov domáceho násilia.
Obeť často plačúc vypovie o svojich starostiach, potom vypočuje dané poučenie, dozvie sa niečo o svojich právach, dostane kvalifikované rady a návody, ako sa chovať, čo podniknúť, na koho sa ešte obrátiť. Predpokladá sa pritom, že keď obeť v poradne zverí svoje problémy, miera jej utrpenia je o polovičku menšia ako predtým. Obeť odchádza z poradne s úsmevom. Ďalšie obranné činnosti však zostávajú na nej. A predsa sa situácia pozvoľná mení k lepšiemu. Pracovníci z tej oblasti si vyslúžili u verejnosti uznanie. Odborníci v poradniach vykonávajú veľmi záslužnú prácu pri pomoci obeťom. Pracovníci z tej oblasti si vyslúžili u verejnosti uznania. V mnohá prípadoch sa sústreďujú na aplikáciu psychoterapie alebo metód im blízkym a na rady z hľadiska práva. Záznamy o aktoch násilníkov a o príznakov u obetí sú kusé, postrádajú možnosť zrovnávania a následnej analýze.
Jednotná metóda k rozpoznaniu domáceho násilia nebola zatiaľ vypracovaná. Braní tomu skutočnosť, že neexistuje jednotná definícia domáceho násilia. Vedie to k rozdielnemu chápaniu problému z hľadiska jeho foriem, intenzity a aktérov, t.j. ku stanoveniu profilu príčin u agresorov a následkov u obetí. Systematizácia príznakov u obetí sa v odbornej psychologickej literatúre vyskytuje zriedkavo (sr. M. Šedivá 2005, s. 8, J. Sedlák 2003, s. 104-106).
Pri hodnotení súčasnej situácie v Českej republike sme vychádzali z toho, že nová skutková podstata zahrňuje v § 215a len “domáce násilie,” ktorá tvorí špecifický znak tohto trestného činu. Označuje takých páchateľov, ktorí týrajú iné osoby. Páchajú ho na osobách blízkych, ktoré žijú s nimi vo spoločnej domácnosti alebo v dome, či sú s nimi v ekonomických nebo sociálnych vzťahoch. Tým je daná ich vzájomná závislosť, pretože sú medzi nimi vytvorené zvláštne vzťahy.
Urobili sme podrobnou komparáciu, tj. zrovnanie hlavných znakov domáceho násilia ako sú uvedené v “Informácii pre pacienti ako obete domáceho násilia,” ktorú vydalo v Prahe Ministerstvo zdravotníctva ČR a Bílý kruh bezpečí koncom roku 2004.
Posledných osem rokov sme veľmi podobne sledovali celkom 19 prípadov. Aktivity domácich násilníkov boli rozličné. Trestný zákon uznáva a sudcovia trestajú okolo 18 konkrétnych činov násilníkov, ktoré vyústili do fyzickej oblasti a súčasne sa premietli do psychiky obetí. Našli sme 58 ďalších príznakov, ktoré sú podľa nášho názoru záväzné.
V psychickej oblasti je to zložitejšie. Súd bere v ohľad na psychické násilie, ktoré sa premietá do duševnej oblasti len vtedy, keď je táto psychická forma násilia doprevádzaná aj fyzickým násilím. Vydieranie obeti v tiesni alebo pri závislosti obeti je trestne postihované. Ale okrem vydieranie existuje celá rada ďalších činov, ktoré súdy môžu ale nemusia hodnotiť ako trestné činy. Zistili sme najmenej 57 ďalších.
Sociálna oblasť má svoje špecifiká. Súdy uznávajú ako trestné činy únos a obmedzovanie osobnej slobody. Behom poradenskej činnosti sme odhalili ďalších najmenej 55 možných činov a príznakov sociálneho typu, ktoré sa premietajú do psychickej a tiež do sociálnej sféry. Šesť faktorov, ktoré sme v praxi diagnostikovali sa v rámci súdneho posudzovania domáceho násilia, pokiaľ vieme, nevyskytovalo.
Skonštrovali sme dva dotazníky. Prvý z nich bol zameraný na profiláciu násilných činov a zahrňoval 103 položky. Druhý bol výčtom následkov a mal 78 položiek. Predpokladali sme, že sa všetky uvedené príznaky u konkrétnej obeti nevyskytnú, alebo vyskytnú v najrôznejších kombináciách, takže sa dajú začleniť do viacero oblastí naraz. Metódu sme v praxi overili u šiesti dospelých obetí domáceho násilia. Obetí sme sa pýtali, ktoré z možných agresií na nich násilník uplatňoval, ak často a tiež čas trvania. Ostatné otázky sa týkali výskytu príznakov vo fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej oblasti a opäť častosť i čas trvania. Výpovede zaznamenávali sami autori prieskumu.
Výsledky prieskumu
Výsledky analýzy potvrdili naše predpoklady, že sa síce v praxi masívne fyzické poškodzovanie vyskytuje u obetí ale že nie je tak časté ako uvádzajú bežne takmer všetky novinové a televízne správy. V telesnej oblasti obetí sa vyskytovali veľmi často príznaky, ktorých vzťah k násiliu uniká pozornosti okolí i odborníkom. Na jednej strane to bola triaška celého tela nebo rúk či nôh, ďalej pohybový neklud, nevoľnosť, bolesti brucha, poruchy spánku, desivé sny, zvýšená potivosť, hučanie v ušiach, migréna, strach z fyzického napadania, z násilného obmedzovania pohybu - a na strane druhej pobyhovej aktivity obetí ako napr. tendencia k destruktivite, odchody či úteky od agresora. Zo strany násilníkov prispievalo k prežívaniu stresu obetí to, keď obeti bili dlaňou, päsťou, keď ich fackovali, strkali do nich až ich povalili, triasli s obeťou, násilne ich vyhadzovali z izby, z bytu, z domu, zabraňovali v užívaniu miestnosti apod.
Psychické následky podľa našich prieskumov neboli ani zďaleka doprevádzajúce, ale ich frekvenčný výskyt a následky v psychike obetí hral u postihnutých v ich prežívaniu podstatnú rolu. V psychickej oblasti sme zistili poruchy pamäti, pozornosti, vnútorné napätie, zvýšenú emocionálnu labilitu a tiež zraniteľnosť, bezradnosť, stratu pocitu bezpečia, neistotu, predtuchu, “že sa čosi stane.” Psychické týranie zosilňoval stály nadmerný až niezniesiteľný rev násilníka, spojený s ohováraniem, vyhrožovaniem, napadnutím obete, niekoľkohodinovými “výsluchmi.”
To isté môžeme uviesť u dôsledkov násilia, ktoré sa premietlo do sociálnej a ekonomickej oblasti obetí. Príznaky v sociálnej oblasti sa nám zdali buď ako pasívne prežívanie alebo ako obranné aktivity obetí. Patrili sem záchvaty strachu zo sociálneho týrania, negativizmus, aj “psia oddanosť, podriaďovanie sa násilnostiam, omluvy až ochranárske tendencie voči násilníkovi a voči deťom. Neboli vzácnosťou ťažké stresy z ohorovánia, a vydierania pred deťmi a aj na verejnosti, zo zákazu stýkať sa s rodinou, priateľmi, nakupovať, variť deťom, vyhadzovanie z bytu pred deťmi a za následnej asistencie polície pred deťmi, opakované výmeny zámkov u bytu, u pokoja, žiarlivé scény pred deťmi. Niektoré obete prešli do aktivity a vyhrožovali zverejnením násilia, ohlásili akcie agresora susedom, priateľom, na políciu, sociálnemu pracovníkovi, v poradne Bieleho kruhu bezpečia, na Fondu ohrozených detí. Ojedinele sme sa stretli s umiestením obete do Domova pre matky s deťmi v tiesni, do Krízového centra pre deti.
Prenos násilia z ekonomickej oblasti do psychiky a sociálnej sféry obetí bol vyvolaný častými krádežami peňazí, vecí obete, odcudzením výživného, stálou kontrolou majetku obeti, predajom ich osobných vecí. Vo všetkých prípadoch násilník obete uvádzal do stavu núdze.
Pri posudzovaniu následkov agresií by sa malo vziať do úvahy a zaznamenávať pred všetkým nie len častosť násilia, ich trvanie a intenzita prežívania u obetí, nie len konkrétne činy a konkrétne následky. Tak isto aj kazuitiky. To sa nedeje. Sme presvedčený, že existujú príznaky, podľa ktorých môže nielen pedagóg, psychológ, lekár, ale napríklad aj mamka, stará mama, príbuzný či sused poznať, či došlo k týraní a taký prípad hlásiť príslušnej inštitúcii.
Spolupráca odborníkov
Objektívne podklady pre vyšetrovanie domáceho násilia až existujú. Pokiaľ sa násilie objavuje za zavretými dverami v akékoľvek podobe napr. niekoľko rokov, zosiluje sa, má oscilujúci priebeh, uplatňuje sa sila voči druhému, prekováva sa odpor druhého násilím, poškodzuje sa fyzický, duševný alebo sociálny stav druhého, je u obeti prítomné dlhodobé emocionálne vzrušenie a vnútorná tenzia i negatívne prežívanie a neistota, nemožnosť uspokojovať niektoré základné potreby či aktívne konať, v takýchto prípadoch ide o domáce násilie. Tieto poznatky je treba uviesť do praxe (sr. Sedlák, 2004). Ukázali sme, že sú problémy s definíciou a s diagnózou tohto javu. Ešte vetšie problémy sú so spoluprácou odborníkov. Žiadna vedecká disciplína nemá šancu sama o sebe byť úspešným základom pre obmedzovanie či pre riešenie problémov domáceho násilia. Nedajú sa vymietiť ani zmenou životného štýlu, ani zmenou sociálnych dovedností obetí, ani zmenou chovania násilníkov. Riešenie zlyháva z celej rady dôvodov. Jednak je to roztrieštená diskoordinácia právnej úpravy, nedostatočne vymedzená odpovednosť a povinnosti jednotlivých prvkov špatnej správy i neštátnych organizácií, nedostatočné materiálne a technické zabezpečenie, nízka úroveň nie len riadiacej, ale aj organizačnej práce, nedostatočná sociologická, psychologická a právna pripravenosť na úseku sociálne právnej ochrany detí, dorastu i vzrostlých osôb, aj na úseku odbornej starostlivosti pracovníkov azylových zariadení.
Prevádzaný systém sa nedá vytvoriť inak než prostredníctvom štátu. Pri riešení by mala platiť zásada sladiť úsilie štátnych orgánov, vedeckých organizácií so špecialistami jednotlivých oborov, s neštátnymi a cirkevnými organizáciami, zhromažďovať usvedčujúce materiály, podrobne ich analyzovať a vyvodzovať príslušne závery a praktické opatrenia. Bohužiaľ spolupráca je mizivá a len občasná. Neexistuje previazanosť medzi obormi a inštitúciami, ktoré nie sú informované o príznakoch, ktoré vznikajú u obetí v oblasti fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej a sexuálnej (sr. J. Sedlák 2004, s. 22, 26 - 28).
Pri interpretácii príznakov ako následkov domáceho násilia sa autorovia len sporadicky zmieňujú o stresových reakciách obetí (sr. J. Sedlák 2002, s. 14). Neexistuje ich centrálna evidencia. Registrujú ich odborníci rôznych odborov, takže síce poskytujú rôzne pohľady, ktoré sa však ťažko zrovnávajú, pretože majú rozdielnu metodiku a odlišnú terminológiu.
Orgány činné v trestnom riadení neexistujú mimo spoločnosť. Ich činnosť preto odráža stav spoločnosti, postavení i práva občanov a predovšetkým úroveň právneho vedomia. Profesné zlyhanie nie sú ojedinelé. Máme desattisíce policistov, na desattisíce sudcov (J .Keller 2004). Polícia i súdy sa zaoberajú násilníkmi len v kritických a vyhranených prípadoch. Právnici postupujú podľa stávajúcich predpisov a zákonov, psychologické príznaky hodnotia len ako podozrenie z psychického týrania a nie ako dokaz.
Na zahájenie trestného stíhania sa z vetšej časti sa ani nepomyslí. V terénu pracujú desatitisíce sociálnych pracovníkov. V súčasnej dobe vidíme ich činnosť vzhľadom k domácemu násiliu ako najslabší článok. Sociálny pracovníci sa riešeniu vyhýbajú. Vetšinu úkonov, ktoré by mali robiť nemajú vo svojej kompetencii. Ich povinnosťou je síce hlásiť i len podozrenie z týrania, ale takýto prípad sa v ČR dosial nestal. Policisti, právnici, sudcovia, sociálny pracovníci nepoznajú skutočný stav veci v psychickej a sociálnej oblasti obetí. Máme stovky tisíc vychovávateľov (podľa niektorých prameňov až okolo 400.000 osôb).
Máme niekoľko tisíc psychológov (podľa odhadu okolo 4.000 osôb). Vetšina z nich nejaví dostatočný záujem o riešenie nazrálých problémov domáceho násilia. Pokiaľ sa s ním stretávajú, príznaky síce zaznamenajú, ale ďalej sa nimi nezaoberajú a ich vzťah k domácemu násiliu nehodnotia. Pokiaľ vieme, metóda kazuistiky a tiež anamnestická metóda, prípadne ďalšie psychologické metódy k charakteristike obetí alebo násilníkov a tiež zaznamenávanie príčin a následkov domáceho násilia je výnimkou. Dôvodom je pracnosť a tiež absencia finančnej podpory výskumníkom. Rozšíriť a prehĺbiť pomoc obeťom je dnes možné len na základe odbornej analýzy konkrétnych prípadov, tj. ich zmapovaní, ich klasifikácie a zobecneniu (J. Sedlák 2004). Psychické symptómy sú veľmi rôznorodé. Bývajú sprievodným javom a sú veľmi rafinované zo strany páchateľa. Pretože sa veľmi obtížne dokazuje, vetšinou chybí priamy svedci, zostáva skoro vo všetkých prípadoch buď nepostretnuteľné alebo skryté a nie je obvykle zaznamenané vôbec.
Zamestnanci štátnych orgánov aj neštátnych organizácií o týchto problémoch mnoho nevie. Existuje len malý zlomok úradných, presných, serióznych odborných záznamov, lebo nepoznajú ani príčiny, ani priebehovú stránku, ani dôsledky, ktoré sa premietajú do telesných, psychických a sociálnych príznakov a i keď o nich vedia, tak ich nezaznamenávajú. V poslednej dobe sa situácia predsa len mení k lepšiemu. V mnohá smeroch to vypadá nádejne. Rada pracovníkov, ktorí sa problémom domáceho násilia venovali, si vybudovali uznanie veľkej časti našej verejnosti. Interdisciplinárna spolupráca sa začína rozvíjať zásluhou Bílého kruhu bezpečí. Ako príklad môže slúžiť Ostravský projekt, ktorý sa prakticky realizuje od roku 2002 (M. Šedivá 2005) a zaviedol sa aj v Brně. (I. Krásková 2005).
Záver
Prípady domáceho násilia sú modelovým prípadom po stránke dôkazovej. Nestojí proti sebe tvrdenie proti tvrdeniu, ale na jednej strane existujú vecné i právne revelantné skutočnosti, na ich základe sa dá vec posúdiť. Na druhej strane sú tvrdenia násilníkov, ktoré nie sú podložené, a reprezentujú len snahu oslabiť relevantné skutočnosti, i keď ich nemôžu vyvrátiť. Tvrdenie násilníkov, i keď na to nemajú dôkazy, ma v praxi bohužiaľ dosť veľkú váhu. Pritom tu ide okrem posúdení miery poškodenia obeti i o mieru prežitku obeti.
Poradenskou činnosťou sa nedá násilie odstrániť, ale len utlmiť, i keď je vykonávaná veľmi zdatnými a školenými poradcami. Ani v prvom ani v druhom prípade sa nedotýkajú príčiny vzniku tohto javu a keď, tak len nepriamo. Predchádzať domácemu násiliu efektívne nemôžu ani vládne ani nevládne organizácie. Súčasné metódy poradien a používané psychoterapeutické metódy neústia k odstránení nebezpečných činností domácich násilníkov. Prispievajú len k ukludneniu obete a k dočasnému utlmení ich stresových reakcií. Absencia všeobecne uznávaného presného vymedzenia termínu domáceho násilia prispieva spolu s limitmi českého súčastného právneho prostredí k obtiažnemu praktickému komplexnému opatreniu.
Pokusom účinne “bojovať” proti domácemu násiliu je realizácia medzioborovej spolupráce od roku 2002 v Ostrave. V spolupráci s pražským centrom a s Alianciou proti domácemu násiliu bol konkrétny projekt realizovaný v praxi. V roku 2005 sa i v Brne začala organizovať prevádzanosť organizácií (M. Šedivá 2005). Záleží v evidencii prípadov, v školeniu pracovníkov, aby sa zjednotili metodické postupy a informovala sa spoločnosť. Opatrenia, ktorá by prispievala ku zlepšeniu situácie na úseku domáceho násilia by mala odpovedať spoločenskej závažnosti problému, pretože sa týka prevážne trvalých následkov v ďalšom vývinu osobnosti, tj. v psychike obetí. Úloha prevencie je viditeľne podceňovaná. Nielen vo výchovných aktivitách rodiny, ale i v školských a mimoškolských zariadeniach.
Literatúra
Jurková, Bohumila: Závažná trestná činnost často začíná domácím násilím. Zpravodaj BKB 14, 2005, č. 2, s. 25 - 26.
Karásková, Ivana: Domácí násilí: Policie šetří desítky případů. Nejhorší domácí tyrani jsou primitivní alkoholici. MFD 16, 2005, č. 168, s. C 1, C 2, 20. 7. 2005.
Keller, Jan: Průzkum českou mládež nepochválil. Právo 14, 2004, č. 128, s. 1 a 6, 2. 6. 2004.
Máderová, Lucie: Projevy domácího násilí. Obchodní akademie a Vyšší odborná škola sociální Brno 2005. Diplomová práce.
Sedlák, Jiří: Aktivity při řešení domácího násilí. Pedagogická orientace 2004, č. 1, s. 22 - 29.
Sedlák, Jiří: Domácí násilí stále rafinovanější. Univerzitas 2002, č. 4, s. 9 - 14.
Sedlík, Jiří: Posuzování následků domácího násilí. XXI. Psychologické dny “Svět žen a svět mužů. Polarita a vzájemné obohacování.” Olomouc 9. - 11. 9. 2004. Sborník.
Sedlák, Jiří: Sociálně právní ochrana dětí v praxi, psychologické problémy domácího násilí. Násilí na dětech. “Násilí nezná hranice, ale zanechává stopy”. Sborník z 2. národní a 1. středoevropské konference konané pod záštitou veřejného ochránce práv. Praha, Humanitas - profes 2003, s. 91 - 96.
Sedlák, Jiří: Stresy, asertivita a sexuální zneužívání zdravotně postižených. Sborník Ochrana zdravotně postižených před sexuálním zneužitím. Praha, SZdP v ČR 2002, s. 13 - 19.
Sedlák, Jiří: Zátěže a stresy při domácím násilí. Psychologické dny 2002. “Kořeny a vykoženění”. Sborník. Psychologický ústav AVČR v spolupráci s Českomoravskou psychologickou společností a Katedrou psychologie Filozofické fakulty UP v Olomouci. Olomouc 2003, s. 102 - 108.
Schwarz, Oldřich: Věda, inovace, marketing. HaNo 15, 2005, 10. 8. 2005, s. IV (10).
Šedivá, Marie: Ostravský projekt ověřil možnosti interdisciplinární spolupráce. Zpravodaj BKB 14, 2005, č. 2, s. 3 - 10.
Vyhlídalová, Pavla: Hlasy obětí a tváře násilníků. Zkušenosti s domácím násilím získané na DONA lince. Zpravodaj BKB 14, 2005, č. 2, s. 18 - 24.
�"ls�� P� al style='margin-top:0cm;margin-right:14.2pt;margin-bottom: 0cm;margin-left:14.2pt;margin-bottom:.0001pt;text-align:justify;line-height: 150%'>